Strategické Ruské sedlo

Ruské sedlo ako strategický vojenský bod sa stalo miestom bojov počas najväčších vojnových konfliktov 20. storočia.

V období prvej svetovej vojne sa cez sedlo dvakrát prebojovali ruské vojska. Prvýkrát to bolo v novembri 1914. Vtedy ruské vojská pod vedením generála Kornilova prelomili front a cez Ruské sedlo vtrhli do vtedajšieho Uhorska. Dostali sa až do Humenného. Obete týchto bojov boli pochované v obci Ruské pri zaniknutej cerkvi a predovšetkým v obci Starina.

Druhýkrát sa ruské vojská cez Ruské sedlo prebojovali v marci 1915 počas tzv. Veľkonočnej bitky. Vtedy sa tu usadili na tri mesiace, pričom frontová línia sa ustálila od Osadného cez Zvalu, Veľkú Poľana na Malý Bukovec.

Obec Ruské s Ruským sedlom sa ocitli v zóne ruských vojsk. Pri Ruskom sedle najväčšie boje prebiehali o kótu Kučalatá nad Veľkou Poľana. Neďaleko tejto kóty na vrchu Predný Hodošík v nadmorskej výške 851 metrov nad morov sa dnes nachádza najvyššie položený vojnový cintorín z prvej svetovej na Slovensku. Vrch Kučalata a Predný Hodošík sú najlepšie viditeľne práve zo serpentín cesty Via (Porta) Rusika.

Po ústupe ruských vojsk z Karpát v máji 1915 sa Ruské sedlo stalo strategickým pre zásobovanie východného frontu pretože susedené priesmyky Laborecký a Užský (dnes Ukrajina) boli blokované ruskými vojskami. Cez Humenné a Sninu cez Ruské sedlo vtedy prechádzali nekonečné kolóny vojenských jednotiek a prevážal sa vojenský materiál. Na posilnenie transportov bola zo Stakčína do Smolník vybudovaná úzkokoľajka a do Ruského sedla lanovka. Nemým svedkom týchto transportov je kameň s vyrytými menami vojakov v blízkosti ktorého sa práve nachádzate.

Spätne z Haliče cez Ruské sedlo prúdili kolóny zranených vojakov z východného frontu. Najznámejší zranený vojak, ktorý vtedy prešiel cestou cez Ruské sedlo je „zúrivý reportér“ Egon Ervín Kisch z Prahy. Vo svojich spomienkach uvádza: „Cisna. O deviatej hodine dopoludnia nám povedali, že oddiel je pripravený na transport a že máme k dispozícií niekoľko málo spoľahlivých dedinských vozov až do poľnej nemocnice do Veľkej Poľany, teda 24 kilometrov. Jazda bola príšerná. Ako je ďaleko do Poľany?. Opýtal som sa kočíša, Maďara ako koleno. Ukázal som mu hodinky a vyslovil „Poľana“. Odpovedal – Rechts um, links um, rechts um, links um – vpravo, vľavo, vpravo, vľavo…a opakoval tieto slova tridsaťšesťkrát. Omyl pri rátani bol nemožný, pretože pri každom opakovaní zdvihol prst. Po tridsaťšiestom povedal – Veľká Poľana.. Najprv som si myslel, že sa zbláznil, ale rýchlo som videl, že z víšin dole sa vinula nekonečná serpentína, na konci ktorej bola spomenutá obec. Náš zostup sa ukázal všeobecne bezstarostný, bolo cítiť oblasť za frontom. Ruskí zajatci ťahali a tlačili vozy a pomáhali kočišom ťahať kone do vrchu. Radoval som sa, že som nepadol v Rusku do zajatia, takáto otročina je strašná“ .

V období druhej svetovej vojny znovu vzrástol strategický význam Ruského sedla. Vtedy sa tu opevnili nemecké vojska. Opevnenie bolo také silné, že Ruské sedlo sa zdalo byť nedobytným. Červenej armáde sa však podarilo vytlačiť na kótu 995 (Šípková) v noci, mimo ciest za silných dažďov 6 tankov a 6 diel. Odtiaľ zboku v priebehu piatich dní bojov bolo Ruské sedlo 8. októbra 1944 dobyté. Tieto boje pripomína pomník 167. streleckej divízií 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu pod Ruským sedlom.

O krutosti bojov v okolí Ruského sedla svedčí skutočnosť, že neďaleká zaniknutá obec Zvala má štyroch hrdinov Sovietskeho zväzu. Toľko ich nemá žiadne mesto, ani obec v rámci bývalého Československa, vrátane Bratislavy a Prahy.